Nepamätám sa už presne, čo sme vtedy na chalupe porábali. Ale viem, že nám pri tom výdatne pomáhal otec, že robota sa konala vnútri a obnášala značné kvantum prachu.

Po niekoľkých takýchto hodinách sme si povedali, že veru dosť bolo hiroshimy (úmyselne malé h, termín na vyjadrenie veľmi zaprášenej situácie) a ideme sa trochu prejsť a nadýchať vzduchu, kým budeme pokračovať ďalej.

Vzali sme si iba foťák, veď to mala byť len krátka zdravotná prechádzka. Nuž ale čo čert nechcel, už keď sme sa blížili k neďalekej lúke, videli sme na nej veľa podozrivých bielych „bodiek“. O chvíľu bolo jasné, že na lúke narástla spústa nádherných, čerstvých bedlí. Bolo ich toľko, že to sa naozaj často nevidí.

Keďže sme boli blízko chalupy, bol už takmer večer a lúka málo frekventovaná, rozhodli sme sa, že tie huby už dnes iste nikto nepozbiera. My si po ne s košíkmi prídeme hneď ráno, aspoň ich teda vezmeme domov celkom čerstvé. Zavolali sme domov mame, nech nachystajú dosť strúhanky, oleja a pripravia sa na veľké bedľové orgie. Huby sme si pekne vyfotili, posedeli medzi nimi, pokochali sa pohľadom, poňuchali a statočne prehĺtali sliny pri pomyslení na zajtrajšiu fantastickú baštu.

Asi už tušíte trpký koniec predčasnej radosti; na druhý deň ráno sme na lúke našli len zopár stopiek. Trčali tam ako zlomyseľné výkričníky našej bezradnosti a sklamania. Zostala len veľmi zábavná spomienka, ale vtedy by sme určite všetci boli mohli poslúžiť ako dokonalá predloha stelesneného nešťastia.

A odvtedy chodíme aj na krátke zdravotné prechádzky aspoň s jedným košíkom a nožom. Vyplatilo sa hneď počas nasledujúceho víkendu. Na tom istom mieste, rovnako krásne a voňavé. Bolo ich síce menej, ale stále dosť. Boli sme odškodnení.